Laci

     Zivot je tazky a to ma nuti rozmyslat... Rozmyslat nad tym, ze som rad, ze tu som, aj ked moj zivot ani zdaleka nie je prechadzka ruzovou zahradou. Je tu mnozstvo ludi, co za mnou stoja, su tu ti, co sa tvaria, ze su za mnou a potom su tu ti, co davaju jasne najavo, ze im prekazam. Pre mna je utrpenie, ked vydim trpiet skupinu cislo jedna, to jest moja rodina a moji najblizsi priatelia. Druha skupina, tak to su kamosi a znami, nerad ich vidim trpiet, ked treba pomoct, pomozem, ale viac ma nezaujimaju. Su to ludia, s ktorymi sa viem zabavit, ale nic viac. Cize si nehovorime nic o sebe a nepozname sa do hlbky. No a ta skupina cislo tri, tak ta ma netrapi. Maju svoj vlastny zivot, tak nech sa staraju o ten a mna nechaju na pokoji.
      Zacnem asi mojim prvym nadychom. Bol to okamih, kedy som prvy krat otvoril oci, reval a ziapal. Bol to moj prvy vykrik, ktorym som dal vediet svetu, ze som tu a prisiel som tu stravit zopar rokov a hadam aj nejako prispiet k jeho historii. Velke mnozstvo ludi ostalo zabudnutych. Nikto o nich nic nevie... Pamatame si len velikanov, akymi boli Caesar, Shakespear, Da Vinci, Alexander Velky a mohol by som vymenovat dalsich, ale je ich moc. No oproti poctu tych, ktory tu boli a ostali strateni v pamatiach je to len nebadatelne mnozsto. Zoberme si to z pohladu, ze za cias Rima pripadal na jedneho obcana jeden otrok. O ktorom otrokovi ostala nejaka zmienka? Hadam len o jedinom, aj to bol clovek, co sa odvazil zomriet za slobodu. Ale nie je sloboda ako sloboda. Pre neho bola sloboda bezny zivot, ako mali ostatni obcania. Pricom aj kazdy jeden z obcanov sa citil byt obmedzovany v niektorych veciach. On umrel len preto, ze chcel zit ako oni. Je to nefer. No cely svet je nefer. Ale nezabudlo sa na neho. Ucime sa o nom na hodinach dejepisu a ostal zivi a slobodny v nasich mysliach. No a ja by som chcel tiez dokazat nieco ako on. A takisto viac ako polovica umelcov sa dozila slavy az po smrti. Ale kazdy jeden z nich bol vynimocny. Zili na okraji spolocnosti, aj ked nie vsetci. Boli povazovani za blaznov a predsa o nich svet hovori ako o genialnych. Ja sice nezijem ako oni, ale ked mam ciel, tak za nim idem tvrdo. To znamena, ze vsetku energiu vlozim len do toho, aby som ho dosiahol. Keď jedneho dna zomriem, bol by som rad, aby tu nieco po mne ostalo. Vela ludi hovori, ze deti su jedine, co tu po nas ostane. Ale pokolenie moze aj tak vyhynut, o 200 rokov moji pra-pra-pra-pra-vnuci ani nebudu vediet, ze som volakedy existoval. A to viem, ze pokial nedosiahnem nieco jedinecne, urcite sa na mna zabudne. Som v stadiu, ked este len spoznavam sam seba a neviem, ktora je ta oblast v ktorej vynikam. Je ich vela, kde som dobry, ba az vyborny, ale v ziadnej z nich nie som az natolko dobry, aby som mohol tvrdit, ze som "genius". Neviem kedy, ale dufam, ze jedneho krasneho slnecneho dna zistim, co je mojou prednostou. Vtedy sa pokusim urobit vsetko pre to, aby som zostal "nezabudnutym v case". Okrem panovnikov a vysoko postavenych osob, umelcov, vynalezcov a ludi co za svoj ciel plozili zivot boli zabudnuty hadam vsetci. Myslim, ze kazdy clovek sa rodi nie preto, aby zomrel, ale preto, aby nieco dokazal. A ja sa tento ciel pokusim dosiahnut. Chcem zit aj nadalej, a to v mysliach a srdciach obyvatelov nasej planety.
      Uz aspon viete, ze som mierne cielavedomy clovek. Ale zit bezcielne sa neda. Ked nema niekto svoje ciele, vacsinou to konci samovrazdou, lebo sa citi byt v tomto svete zbytocny, ba až nadbytočný. Moje prve kroky mierili do skolky, kde ako kazde male dieta som sa ucil slusnemu spravaniu. A dalsou vecou bol zivot s rovesnikmi. Potom nasledovala zakladna skola. Tam prisli prve zaklady mojho ja. To je moje povahove crty sa vykreslili, vdaka mame a jej materskej prisnosti som ziskal aj nejake tie schopnosti, za co jej velmi dakujem. Zaradil som sa medzi tych lepsich ziakov. Potom prisla zmena skoly. Siel som na prestiznu skolu, gymnazium, kde som rozvijal svoje nadanie. To som vsak zvladal iba z polovice. Malo som sa ucil aj ked rozum na to som mal. Len som bol lenivy, ako vacsina studentov. Studium ma nebavi. Ozaj ma zaujali iba niektore predmety. A tym som sa venoval. Tak som bol nuteny prestupit po 5 rokoch na obchodnu akademiu, kde som nasiel opat novy kolektiv a kde ma zaujalo viacero predmetov. Moje srdcove predmety boli zemepis, dejepis, matematika, anglictina, telesna vychova, tovaroznalectvo a uctovnictvo. Vacsina z nich sa da aj praktizovat v realnom svete. Su sucastou zakladneho vzdelania. A to ma bavilo. Som rad, ked sa mozem pochvalit aj vedomostami. No aj tam sa nasli predmety, ktore ma nezaujali, ba ma az odpudzovali, ale tie radsej nespomeniem. Medzitym som vystriedal mnozstva kolektivov. Strasne mnozstvo priatelstiev, ale vacsinu z nich uz zabudlo. Taktiez som vystriedal mnozstvo dievcat, pricom ziadna z tychto lasok nebola obojstranna. Ci uz z mojho alebo jej uhla pohladu. V poslednom case si chcem najst ozajstnu lasku. Taku, ktora ma bude poznat az do hlbky vnutra duse a o ktorej budem vediet vsetko aj ja. Taku, ktora ma bude lubit takeho, aky som. Ale myslim, ze to je len sen. Este som pocul iba rozravky o skutocnej laske. pomaly dostavam dojem, ze jedina skutocna a trvala laska je lasky rodica k dietata a dietata k rodicom. Preco je asi taka vysoka rozvodovost? Dvojica sa doverne nepozna a ked sa spozna lepsie, zisti, ze to nie je to, do coho do spolocneho zivota isli. Myslim, ze hladat budem este pekne dlho. Jedno dievca mam velmi rad, ale je to velmi zlozita situacia a asi by som nezniesol, keby ma odmietne. Hovori sa: "Kto neskoro chodi sam sebe skodi" ale aj "2-krat meraj a raz strihaj". Takze neviem, par razy som sa uz popalil a nebolo to prijemne, no kazda rana sa zahoji. Ked si budem mysliet, ze je ten spravny cas, asi to skusim.
      No a teraz ta horsia cas zivota, zatial to boli len dojmy a pocity. Teraz ukazem realnu stranku nasho sveta. Denne umieraju ticise ludi, ci uz na nasledky chorob, staroby, vojny, hladu, dopravnych nehod, atd. Je mnozstvo sposobov ako zomriet, ale nie je ziaden sposob smrti uniknut. Smrt si cloveka najde vsade. Je jej to jedno. Najhorsie na tom je to, ze velakrat zabije clovek cloveka, co je pre mna nepochopitelne. Ja by som to nedokazal, pre mna je tazke ublizit svojmu najvacsiemu rivalovi. Nie preto, ze by som nevedel, ale preto, lebo to nemam zakodovane v genoch. Som proste mierumiluvny typ. A typy ako ja v tejto dobe uz pomaly, ale isto vymieraju. Staci si zobrat gangsterske prestrelky, bitky na uliciach, baroch, podvody ci uz danove alebo ine... Neviem, co je toto za dobu. Dalej tu je prostitucia. Tu odsudzujem. Mozno sa vela ludi cuduje preco, ale podla mna je to nemoralne. Predat sa hocikomu? Ved to je hrozne. Aby som sa s niekym vyspal, musia tam byt vzajomne sympatie a musim mat tu osobu rad a nie prirodzeny zvieraci pud sa mnozit. Ved sme LUDIA! Nic tu nie je tak, ako by to malo byt. Vysoko postavene osoby sa nahrabu na nic netusiacich ludoch, ktory dru od rana do vecera, len aby mohli nakrmit krky svojich hladujich deti a aby mali zaplatit z coho najom, nech nemusia spat na ulici. A uzernici z vlady sa len smeju, aky je dav hlupy a necha so sebou manipulovat. Prito ich zivotom je sama intiga, podvod a potom uz len slasti z nahromadenej skody. Kedy sa tento svet zmeni???
      Ak sa raz zmeni, dufam, ze sa toho este dozijem. Vsetky prave ludske hodnoty sa vytracaju. Ak to bude este horsie, dufam, ze tu uz nebudem.